Nie veľmi originálny, ale azda o to priliehavejší názov Farebné variácie dali svojej najnovšej kolektívnej výstave členovia košického seniorského výtvarného zoskupenia Galéria 6 (G6), ktorých aktivity pravidelne sledujem, kedže sú mi blízki vekom i názormi na život.
Vernisáž sa uskutočnila v košickom Výmenníku Štítová vo štvrtok 5. mája. Prišla kopa zaujímavých ľudí, vládla tam dobrá a tvorivá atmosféra – tak trochu slávnostná a tak trochu aj pracovná, ale hlavne uvoľnená a veselá. Diskutovalo sa o umení a živote. A dokonca aj o poviedkach a románoch amerického spisovateľa Jacka Londona, ktoré sú tiež o živote – miestami až príliš rôznofarebnom, rozumej: aj smutnom aj veselom.😀
Klub sa rozrastá, ale drží si svoju úroveň
Výstavu otvoril – tak ako vždy decentne uhladený a vždy s kravatou vkusne uviazanou – pán Ing. Vladimír Kuruc. Neskrýval úprimnú radosť z toho, že sa členom zoskupenia podarilo zorganizovať ďalšiu z radu členských výstav, lebo každá jedna z nich je akýmsi symbolickým míľnikom na ceste vpred, na ktorú sa spoločne vydali a neskrýval radosť aj z toho, že klub sa opäť rozrástol a že spolu so služobne staršími členmi vystavujú aj nové členky – pani inžinierka Lujza Ferková a pani doktorka Viera Ruschová.
Pripomenul, že na výstave sú nielen maliarske práce, ale aj zaujímavá kolekcia snímok fotografa a cestovateľa Tibora Kedera. Zároveň krátko spomenul históriu “maliarskej kolónie”, ktorá sa v roku 2013 začala formovať v nevyužívaných priestoroch bývalej ciachovne meračov tepla na Košťovej ulici (mestská časť Košice-Juh):
“Tieto priestory sme si vtedy prispôsobili pre maliarsku činnosť – ako ateliéry i ako výstavnú miestnosť. Od tých čias sme usporiadali viacero kolektívnych i individuálnych autorských výstav, táto je už deviata kolektívna v poradí.”
Po slávnostnom otvorení výstavy sme si s pánom Kurucom – ako sa vraví – sadli bokom a opýtal som sa ho, či klub sa bude i ďalej rozrastať. Do reportážneho mikrofónu mi povedal, že určite áno, veď klub sa neuzatvára pred nikým, ale chce si udržať svoju úroveň:
“Ten kto by chcel k nám vstúpiť, už by predsa len mal byť na akej-takej úrovni, ale dôležitejšie je hádam to, aby chcel ďalej rásť, pracovať na sebe, učiť sa… Lebo pre nás je podstatné to, že sa navzájom aj spolu učíme, podporujeme i kritizujeme.”
Taký ten tvorivý tímový duch, dalo by sa povedať dnešnou modernou rétorikou.
“Čiže áno, rozrastať sa chceme a určite budeme, ale celkovou úrovňou už nechceme ísť nižšie, takto by som to asi sformuloval,” dodal inžinier Kuruc.
Vyjadril radosť z toho, že združenie sa opäť má kde stretávať. Prišlo totiž o budovu bývalej ciachovne na Košťovej a jeho členovia náhle zostali bez strechy nad hlavou. „Momentálne sídlime v Podnikateľskom centre na Popradskej 66 v mestskej časti Košice-západ. Nie sú to až také veľkolepé priestory, v podstate ide o priestory kancelárske, ale môžeme sa tam stretávať a prípadne i maľovať. Pomohla nám firma Školpo, s.r.o., ktorá nám priestory pre klubovú činnosť poskytla bezplatne. Patrí jej za to veľká vďaka! Ak to môžete urobiť, poďakujte jej v článku za nás všetkých.“
S predsedom klubu G6, presnejšie a oficiálne – predsedom občianskeho združenia Galéria 6 – Košice, o.z., pánom Karolom Debnárom hovoríme o jeho pocitoch pri otvorení výstavy. Zhodneme sa v tom, že hoci je výmenník v čase vernisáže nabitý do prasknutia, masy sem chodiť nebudú. Ale masy nechodia ani na výstavy profesionálnych maliarov!😀
Pán Debnár hovorí o tom, že je povznášajúce, ak tvorivý človek niečo prezentuje a ľuďom sa to zapáči. Navyše každý člen klubu tvorí inak a šéf zdôrazňuje, že sa svojou invenciou a nápadmi vzájomne dopĺňajú:
Poznámka: Zvuky v tejto reportážnej eseji nie sú štúdiové, sú nahrávané priamo vo výstavnej sieni – aj so všetkými zvukmi, buchotmi a ruchmi tak, aby priniesli živú uvoľnenú atmosféru, aká tam vládla.
Ešte raz Karol Debnár, tentoraz o tvorivej diskusii v klube. Keďže umenie vzniká v tvorivom dialógu, členovia klubu plánujú nové priestory na Popradskej 66 využiť na diskusie, výmeny skúseností a možno i vzájomné podpichovanie sa:
Fotograf, mikrofón a tri sympaťáčky z konkurencie
Nemohli ma nezaujať fotografie Tibora Kedera, ktorý mi prezradil, že kedysi pracoval v košickej Fakultnej nemocnici a natáčal tam výučbové filmy pre medikov (boli to rôzne zákroky, operácie, pôrody a pod.) a z týchto videí získavali budúci lekári poznatky, ktoré potom bohato využívali vo svojej praxi. Dnes sa už venuje len svojmu koníčku – cestuje po Európe a fotografuje kde čo vidí zaujímavé:
“Ale ja nemám rád narežírované snímky, ale idem, vidím a nafotím to. Tu nie je nič režírované, tu je len to, na čo zaujímavé som naozaj naďabil na svojich cestách.“
Keď sme sa s pánom Kederom rozprávali o jeho cestovaní po Európe a fotografovaní, všimli sme si tri ženy, ktoré sedeli na lavičke, viac-menej s nikým nekomunikovali, len pozorne sledovali situáciu. Nakoniec vysvitlo, že to boli to členky konkurečného zoskupenia Klub neprofesionálnych výtvarníkov BOTTEGA-ART. Bola medzi nimi aj pani Ing. Katarína Libová, elektroinžinierka a dlhoročná stredoškolská pedagogička, ktorá sa maľovaniu (figurálne kompozície a portréty, ale i krajinky a zátišia) začala venovať až po ukončení učiteľskej dráhy a v čase tejto vernisáže pripravovala vlastnú autorskú výstavu v kaštieli Krásna (mestská časť Košice-Krásna, od 12. mája do 12. júla).
Neviem, či tie sympaťáčky z klubu BOTTEGA-ART si prišli len pozrieť najnovšiu z kolektívnych výstav Gé-šestky alebo prišli aj špióniť, v každom prípade sa ale zmocnili môjho reportážneho rekordéra a bez zaváhania strčili Tiborovi Kederovi mikrofón pred ústa s tým, aby ho vyspovedali. Kto vie, na čo všetko (slušné a možno aj neslušné) by sa ho tie tri zvedavé ženské pýtali, keby som včas nezasiahol a nechránil si svoju reportérsku výbavu.😀
Na vernisáž prišla aj psychotronička
Karol Krehel, tak trochu pripomínajúci bohéma a bonvivána zašlých čias, predovšetkým však starý Košičan, kassai fiú, nechcel veľa hovoriť:
„Ja už som ti do mikrofónov viackrát rozprával, o mne sa už písalo, teraz nech o sebe hovoria iní. Na najbližšiu výstavu chystám krajinky, ale nie také klasické, skôr ich posuniem smerom viac do moderny a tiež urobím aj abstraktné veci. Viac neprezradím. Ale keď chceš, tak napíš, že chodím teraz hrávať tenis, len tak s kamarátmi, aby som sa udržiaval v kondícii. Potrebujem to.“
V stisku, ktorý zavládne na začiatku vernisáže, pretože Výmenník je poriadne nabitý tými, ktorí majú o výtvarné umenie úprimný záujem, takmer vrazíme do seba. „Ach, dobre, že vás vidím. Poďte, zoznámim vás,“ pousmeje sa pani Ľudmila Bevilaqua a hovorí mi: „To je ten muž s tým zvláštnym priezviskom, môj manžel.“ Podáme si ruky a vzápätí ešte poprosím o malé strpenie a v okamihu si ich oboch nafotím. Pani Ľudmila mi medzitým prezradí, že teraz pracuje na téme „znamenia“ a na najbližšej kolektívnej výstave v Kulturparku chce vystaviť kolekciu obrazov práve s touto tematikou. Sama o tom hovorí takto:
Len malá poznámka: O tom, ako pani Ľudmila prišla k tomu krásne zvonivému, zvučnému talianskemu priezvisku, som písal v jednej z predchádzajúcich reportážnych esejí o aktivitách Galérie 6. Nebudem sa k tomu vracať, len podpichnem, že pani Ľudmila má s tým menom problém – mnohí ho totiž považujú za umelecké meno a nechcú veriť, že naozaj sa tak volá.😀
Vzápätí sa pristavujem pri manželoch Rusnákových. Pani Anna, ktorá pochádza z Gemera, rada vo svojej tvorbe čerpá z krás gemerskej prírody i z čarovných gemerských rozprávok, tajuplných povestí, páračiek… Pýtam sa, či na najbližšej výstave, ktorá bude v Kulturparku, vystaví obrazy s touto tematikou alebo siahne po iných témach a iných príbehoch.
„Na novú výstavu chystám niečo nové, čo vyjde zo mňa, z mojej duše. Ja maľujem pre radosť, potešenie. To čo vyjde zo mňa, tá emócia, to namaľujem. Každý z nás ide inou cestou a ja maľujem len to, čo ma baví a čo by potešilo oko druhých ľudí… Ide o to, aby ten obraz vyvolal v ľuďoch pozitívnu energiu. To je moje krédo!“
A teraz pani Anna vo zvukovej podobe:
Zdá sa však, akoby Laco Rusnák používajúci aj akronym LaRus ako svoje umelecké meno, sa od posledných výstav výtvarne nechcel posunúť veľmi dopredu. Niežeby na to nemal, práve naopak, hýri talentom, tvorivosťou i rozšafnosťou, ale drží sa jednej témy, ktorú sám považuje za kľúčovú pre seba a za existenčnú pre celé ľudstvo!
Je to ekológia, boj za zdravé životné prostredie vz. bezhlavo vyrubované lesy, divoké skládky, rieky bez života, nedostatok pitnej vody vo svete, trpiace zvieratá, trpiaci človek…
„Stvárňujem túto tému napríklad aj degenerovanou myšou, ktorá sa narodila bez končatín, lebo v tom prostredí je príliš veľa chemikálií… Tá myš, to je bolestný výkrik trpiacej prírody! Ja viem, že takýto obraz si odo mňa nik nekúpi a nezavesí do obývačky, veď to nie je ľúbivý pohľad. To nie je komerčná vec. Ale ja napriek tomu budem také veci maľovať, lebo si myslím, že výtvarné umenie má plniť aj takúto funkciu – burcovať ľudí do boja za ochranu prírody, spresním: za ochranu posledných zvyškov prírody, kým je ešte čo chrániť!“
O svojej spolupráci s Výmenníkom Štítová mi Laco Rusnák povedal: „Som dobrovoľný spolupracovník tohto výmenníka, je to moja srdcová záležitosť. Veľa zaujímavého sme tu už urobili, v talóne máme ďalšie veľké plány a zámery, ale o tom sa pozhovárame inokedy.“
Pri manželoch Rusnákových sa zoznamujem s pani Valériou: „Som kamarátka s Ankou, chodili sme spolu na ekonomickú školu, poznám ich obidvoch a a prišla som ich podporiť. Pracovala som celých 27 rokov v Dopravnom podniku mesta Košice ako ekonómka, robila som vodičom výplaty atď. A dlhé desaťročia som pôsobila a vlastne dodnes pôsobím ako psychotronička. Okrem toho aj sama maľujem, viac-menej len pre seba a doniesla som sem aj ukázať svoje práce.“
Na moju otázku, či manžel sa nehnevá na jej maľovanie, odpovedá priamo: „No frfle na mňa, samozrejme, že frfle, ale vcelku mi to toleruje.“
Vtom sa ku mne nakloní pani Anna Rusnáková a hovorí mi do mikrofónu: „Valika tiež maľuje. Ja nehovorím, či maľuje lepšie alebo horšie ako my – slovom, maľuje celkom inak ako my a nie je členkou nášho zoskupenia.“
Aby s tebou život nevybabral!
Najviac ma potešilo, že na vernisáž prišiel aj aktuálne nevystavujúci člen Galérie 6 Gabriel Schmotzer: “Nestihol som na túto výstavu nič pripraviť, veď vieš, že zdravotne som bol na tom veľmi – veľmi zle, už som si myslel, že… Ale akoby zázrakom som sa z toho dostal a na najbližšiu výstavu, ktorá bude v Kultuparku, už pripravujem nové veci. Človek sa nesmie poddať chorobe.”
Zhodli sme sa v tom, že človek v našom veku, moderne sa tomu hovorí “starší stredný vek”, nemôže zastať, ale musí niečo, robiť, tvoriť, musí mať pred sebou cieľ, lebo inak s ním život vybabre a je to ako v poviedkach a románoch amerického spisovateľa Jacka Londona (1876 – 1916).
London často spracovával motív človeka, ktorý prechádza nehostinnou krajinou, je vysilený, hladný, smädný, nevládze, potreboval by sa napiť vody a najmä odpočinúť si. “Ľahnem si na chvíľu na zem, odpočiniem si trochu a potom budem pokračovať v ceste.” No v tej chvíli v ňom zaznie druhý hlas: “Nesmieš si ľahnúť, musíš vydržať, musíš ísť ďalej, lebo ak si teraz ľahneš a poddáš sa osudu, tak si definitívne skončil.”
Takto by som mohol stručne zhrnúť obsah mnohých Londonových próz. Povedané očami klubu výtvarníkov-seniorov G6, človek musí niečo robiť, tvoriť, napríklad maľovať, vystavovať a to ho núti žiť a ísť ďalej. Túto myšlienku členovia klubu stvárňujú v mnohorakých podobách – každý má z nich má svojský rukopis a ako hovorieva môj priateľ, básnik, učiteľ a dôverný znalec umenia Gabo Glovacký, väčšina z nich už dávno prerástla rámec amaterizmu.
Farebné variácie: Čo človek prežil a čo cíti
Výstavu Gé-šestky Farebné variácie možno zhliadnuť v košickom Výmenníku Štítová do 27. mája – vždy od utorka do soboty v čase medzi 14. až 18. hodinou. Pre tých, ktorí nevedia, kde to je, spresním, že je to na Štítovej ulici číslo 3 (oproti amfiteátru – pod “novou nemocnicou”). Členovia klubu však už pripravujú ďalšiu kolektívnu výstavu. Bude v známom Kulturparku, v ktorom sa už aj predtým veľmi úspešne prezentovali. Pán inžinier Kuruc mi k pripravovanej výstave povedal:
„Mala by byť v auguste, máme už sľúbený a v podstate aj dohodnutý termín a ja verím, že to bude taká veľkolepejšia výstava. A uvažujeme aj o tom, že možno na túto výstavu pozveme s niekoľkými málo dielami aj výtvarníkov z iných zoskupení, aby mali možnosť prezentovať sa ako naši hostia.“
Ďalšie informácie prináša predseda Gé-šestky Karol Debnár hovoriac o tom, že nosnou témou výstavy by mali byť abstraktné maľby, tak aspoň sa o tom v klube dohodli a aj on sám bude vystavovať abstrakty, ale je vraj celkom možné, že u niektorých sa objavia krajinky a postavy. Pán Debnár ale zdôraznil, že bez ohľadu na tému, je uzavretá dohoda o výstave v takých priestoroch ako je košický Kulturpark, pre klub vždy veľkým záväzkom:
Môj záväzok: Budem medzitým s členmi Gé-šestky v kontakte a na tomto portáli, ale aj na sociálnej sieti Google+ včas prezradím aspoň niečo z toho, čo na výstavu v Kulturparku pripravujú.😀
Nazrieť do tvorivých zámerov seniorov, ktorí po celý život robili niečo celkom iné a do maľovania sa s plnou vervou pustili až po odchode do dôchodku, je totiž pre mňa ako novinára vždy veľmi zaujímavé.
Každý z členov Galérie 6 žil a pracoval v celkom inom prostredí a zväčša len pre nepriazeň osudu sa nemohol profesionálne venovať tomu, čo chcel robiť, lebo musel živiť rodinu inou prácou na hony vzdialenou umeniu. Napríklad pán inžinier Kuruc pôsobil celý život v poľnohospodárstve, o. i. pracoval aj na bitúnku, ale aj v plemenárskom podniku služieb, kde robil konzultanta pre kontrolu dedičnosti ošípaných. Pani Ľudmila Bevilaqua začínala ako žeriavnička vo VSŽ Košice, kde Gabi Schmotzer zasa prežil väčšinu života ako elektromontér.
Každý z nich – akosi podvedome a len po vzácnej troške – vkladá do svojich obrazov, to čo v reálnom živote prežil, ale najmä čo cíti a ako sa teraz pozerá na svet svojimi očami. Každý ho teda vidí v celkom iných farebných odtieňoch a ich kombináciách a aj preto názov tejto výstavy znie Farebné variácie. Čo na tom, že nie je originálny?! Lebo výstav s takýmto názvom už bolo a ešte aj bude po celom svete neúrekom… Ale pre túto výstavu je naozaj priliehavý!
Prečítajte si aj:
➤➤ Hra farieb a myšlienok (reportážna esej k výstave členov Galérie 6 v bývalej ciachovni na Košťovej ulici v júni 2015)
➤➤ Život je pohyb, večný a nepretržitý (reportážno-esejistický zostrih z výstavy členov Galérie 6 pod názvom Vek je len číslo v košickom Kulturparku)
Súhrn toho, čo som o Galérii 6 napísal v poslednom čase je dostupný tu a Gé-šestku propagujem napríklad aj na sieti Google+, ale aj na Twitteri a ďalších sociálnych sieťach.
❏ Foto: Laura Furmaníková a PhDr. Peter Furmaník
Momentky z vernisáže:
Obrázky z výstavy:
Ďalšie pohľady do výstavnej siene:
