„Minule si v článku o Gé-šestke až dvakrát o mne napísal, že som starnúci bonviván. Vedel som tak zhruba, čo to znamená, ale pre istotu som hľadal v slovníkoch a tam som si upresnil, že bonviván je človek – pôžitkár, ktorý sa nadmerne oddáva zmyselným rozkošiam, telesným radovánkam, slovom, že dakedy som bol kurevník. Dobre si to vystihol! Však som bol mladý,“ povedal mi jediný nemaľujúci člen Galérie (G6), fotograf Tibor Keder. Vzápätí sme si tľapli do dlaní a obaja sa schuti nahlas rozosmiali.
Ale netrvalo to dlho, lebo kultúrna mediátorka pani Mgr. Beáta Andrejková nám prstom naznačila, aby sme preboha boli ticho, lebo sa už začína vernisáž.
Ale potom, keď oficiálna časť vernisáže uplynula, pridala sa k nám zdôrazniac, že radosť a smiech predsa patria k mladosti. Možno nevedela, možno si to neuvedomila, ale autor nasledujúcich riadkov dramatik Peter Zvon, vlastným menom dr. Vladimír Sýkora (1913 – 1942), bol kedysi maturitnou otázkou. Aspoň za mojich čias, pravda, bolo to už dávno, veľmi dávno… A pre neznalých pripomeniem, že najslávnejším dielom Petra Zvona je poetická divadelná hra alebo ak chcete – taká jemná tragikomédia Tanec nad plačom plná vznešených, no úprimných myšlienok o mladosti, o víne, umení a vzťahoch medzi mužmi a ženami.
Len tak napochytre aspoň pár krátkych úryvkov z tejto čarovnej poetickej tragikomédie:
Keď človek mladý je, nuž k plnej čaši vína
chce spoločnosť a ženy, žart a smiech.
Oj, mladosť moja! Korím sa tej hlúposti.
A ďalej:
Život je milenka.
Však preto krásne tak je v objatí jej spať.
… a mladosť nikdy mravná nebola.
Takže mala pravdu pani kultúrna mediátorka v tom, že radosť a smiech patria k mladosti. Ale Peter Zvonár to napísal aj takto:
Vzácna pani moja, čo svet svetom stál,
vždy ľudia žiadostiam len slúžili.
A víno! Víno, krásna pani moja,
viac je než vášeň, viac než otroctvo.
A pre úplnosť ešte jedno dvojveršie:
Ja viem, že v starobe až múdrosť prichádza,
neskoro pre život a prizavčasu pre smrť.
Takže, Tibor, nič si nerob z toho, že si bol mladý! Všetci sme prešli mladosťou, jej radovánkami, ale určite i traumami, ktoré v nás mohla zanechať. Ale názov najnovšej výstavy Gé-šestky je Ideme ďalej, nezastavujme sa teda, neuvedomujme si, že už nie sme najmladší, ale tvorme, robme, vymýšľajme, maľujme, píšme, aby nás staroba nechytila za chvost a nestiahla surovo k zemi.
To je moje poznanie, ktoré som si odniesol z výstavy Ideme ďalej. A namiesto siahodlhého mudrovania ponúkam ešte dva krátke citáty z Petra Zvona. Ten prvý znie takto:
Vznešená Rozália, byť mužom nie je ľahká vec. Byť mužom je tragédia. Všetko na svete ide proti nám, iba alkohol je verný.
A ten druhý zasa takto:
… to, pravda, neznamená, že by som bola staromódna. Ale to dnešné umenie je hrozné. Ani ho nechcem poznať.
Toľko slová dramatika Petra Zvona, ktoré napísal na prelome 30-tych a 40-tych rokov minulého storočia, ale umenie aj odvtedy prešlo hodný kus dopredu, a nielen to „vysokoprofesionálne“, ale ten prudký vývoj sa týka aj tvorby tých, ktorí maľujú len pre svoje potešenie. A robia to „na staré kolená“, hoci sa celý život zaoberali a živili niečim celkom iným. A robia to – ako znie napríklad aj slogan Gé-šestkárov: Maľovať pre svoje potešenie a iným pre radosť.
Fakt, oplatí sa chodiť na ich výstavy!!!
Neetická poznámka
Každý z členov košického seniorského výtvarného zoskupenia Galéria 6 prešiel rozhodujúcu časť svojho života po celkom inej ceste, každý z nich robil niečo iné, jeden sa aj politicky angažoval (v roku 1968) a potom na to kruto doplatil, ďalší sa neangažoval nikdy, určite každý z nich prežil veľa dobrého a pekného v živote, ale aj zlého a škaredého a z ich obrazov to aj trochu cítiť, často v nich nechýba optimistický alebo naopak – jemný pesimistický nádych.
Ale – na rozdiel od súčasných slovenských profesionálnych umelcov, z ktorých viacerí sú zahľadení len do seba a svojho drahého ateliéru – sú obrazy Gé-šestkárov také úprimné a plné života.To im nemožno poprieť, hoci čisto z výtvarnej stránky im možno všeličo vytknúť. A môžeš na tie obrazy pozerať zľava či sprava, zhora či zdola, k Božej dokonalosti majú ešte ďaleko.
Ja som túto vec už skôr v sebe uzavrel myšlienkou, ktorú som už viackrát vyslovil a tu ju len zopakujem, že ich obrazy nebudú visieť vo svetových galériách, ale i tak sa oplatí ich vidieť!
Aj preto nikdy nechýbam na žiadnej ich výstave, tobôž vernisáži.
Už teraz vidím, ako po zverejnení tohto článku mi jeden z Gé-šestkárov hovorí: „Nemal si to o profesionáloch tak sprosto napísať, je to neetické. Zhovadil si ich, urazia sa…“ A ja dotyčnému na to odpoviem: „Jaj, čo všetko je dnes neetické!“
Namiesto štatistík a suchopárnych údajov
Možno by sa patrilo uviesť aspoň pár údajov o výstave Ideme ďalej. Tak aspoň krátko: Je to v poradí už dvanásta kolektívna výstava členov Galérie 6, je sprístupnená od 14. do 25. novembra 2016 v košickom kultúrnom centre Výmenník Štítová (na Štítovej ulici, oproti Amfiteátru). Podľa člena Gé-šestky Laca Rusnáka (umeleckým menom LaRus) výstava je „výsledkom spontánneho nadšenia kolektívu neprofesionálnych výtvarníkov.“
Je na nej necelá päťdesiatka obrazov – malieb i fotografií, ktoré si autori sami vybrali z ich veľmi úspešnej tohtoročnej augustovej výstavy Kráčame s dobou v košických Kasárňach Kulturpark, ale je tam na osvieženie aj pár nových vecí. „Desať umelcov (9 maliarov a jeden fotograf) sa pokúša prihovoriť návštevníkovi svojou vlastnou výtvarnou rečou,“ zdôraznil LaRus, realizátor výstavy a človek, ktorý ich inštaláciám naozaj dobre rozumie. Pripomeniem ale aj smutnú udalosť, jeden z vystavujúci autorov Gabriel Schmotzer zomrel práve v čase konania tejto výstavy (v utorok 15. novembra); jeho životu a dielu sme vzdali hold v krátkom nekrológu.
Pre vystavené diela sú podľa Lacových slov charakteristické moderné, svieže a optimistické farebné variácie v rôznych výtvarných technikách, ktorými autori vykresľujú vlastné pocity z vnútorného prežívania súčasnej reality. „Myslím si, že touto výstavou ideme opäť bližšie k cieľu dostať sa s výtvarnou tvorbou na sídliská košických mestských častí a obohatiť tak kultúrno-spoločenský život sídliskových komunít,“ povedal Laco pre blog Gé-šestky.
Ďalší člen G6 Ing. Vlado Kuruc krátko pred výstavou zvýraznil, že diela, ktoré vo Výmenníku Štítová vystavia, sú úprimnou výpoveďou o sile vnútorného prežívania reálneho zážitku, o jeho pretransformovaní do novej podoby, do poetického či abstraktného artefaktu.
Sú ľudia, ktorí bez hluku vernisáží nevedia žiť!
Po celý čas vernisáže som v ruke držal svoj reportážny mikrofón a z nekonečných diskusií o umení a živote i z názorov návštevníkov na úroveň samotnej výstavy som vybral a zostrihal nasledujúce zvukové nahrávky.
Upozorňujem, že zvuky som dodatočne štúdiovo neupravoval, lebo som chcel, aby čo najvernejšie vystihli skutočnú, živú atmosféru, aká na vernisáži vládla, teda aj vrátane toho typického vernisážového šumu, hluku, rôznych buchotov a podobne. A tak môže byť miestami trochu slabšia zrozumiteľnosť- ale nie je to špecifikum tejto reportáže, lebo na vernisážach kvôli veľkému hluku všeobecne slabšie počuť a rozumieť a tak každý hovorí čím hlasnejšie a – efekt slabej zrozumiteľnoti sa dupľuje.
Ale aj tak je mnoho ľudí, ktorí by bez vernisáž nevedeli žiť. Ako zdôrazňujú, chýbal by im ten šum a hluk, ktorí je pre vernisáže taký typický…
Návštevníčka, ktorý býva neďaleko Výmenníka Štítová a rada tam chodí na výstavy a ďalšie podujatia,o sebe prezradila len toľko, že sa krstným menom volá Eta, Etela a na otázku, ako sa jej páči výstava Ideme ďalej, uviedla:
Jeden z vystavujúcich autorov Karcsi Krehel vyjadril spokojnosť s úrovňou tejto výstavy i vyššou návštevnosťou na vernisáži, zdôraznil, že výstava má pomerne vyrovnanú úroveň a nie sú tam slabšie veci. Pripomeniem, že práve Karcsi býval na doterajších kolektívnych výstavách G6 veľmi hlasným kritikom – častejšie upozorňoval na nerovnakú úroveň autorov i vystavených prác.
Aj Ing. Vlado Kuruc vyjadril spokojnosť s účasťou na vernisáži a na novinársku otázku, či združenie G6 neuvažuje o výstave, ktorá by bola zameraná napríklad len na jednu výtvarnú techniku, vysvetlil, že sa o tom už viackrát hovorilo, no momentálne na to nie je vhodný čas:
Na vernisáži nechýbala ani košická psychotronička a výtvarníčka Valéria Kovássyová, ktorá pravidelne chodí na všetky vernisáže Galérie 6, lebo ju k jej členom viaže priateľské puto a navyše je celkom možné, že by už zakrátko mohla rozšíriť rady Gé-šestkárov. A ešte dôležitejšie je to, že len čo skončí terajšia Gé-šestkárska výstava Ideme ďalej, vo Výmenníku Štítová ju nahradí práve Valikina výstava. Bude mať jednoslovný názov Fantázia a potrvá od 28. novembra do 15. decembra. A čo na ňu autorka pripravila? O tom už hovorí ona sama:
Šum a hluk utíchli, diskutujeme ďalej
S pribúdajúcim časom, ako to už býva, sa rady návštevníkov preriedili, bolo už o niečo menej hluku a šumu. A tak nastal čas a priestor na hlbšie úvahy a debaty. Ponúkam zostrih z diskusie veľkej obdivovateľky umenia, ktorá podrobne sleduje aj vývoj okolo zoskupenia G6 a nechýba na jeho podujatiach, pani Mgr. Edity Hubertovej, bývalej učiteľky etiky a vychovávateľky, s výtvarníkom Karcsim Krehelom:
Boli by sme všetci vášnivo diskutovali až do bieleho rána, lebo ako na všetkých vernisážach Gé-šestky, tak aj na tejto sa dobre a búrlivo diskutovalo o živote a umení, až kým to Laci Rusnák nepokazil: „Dámy a páni! Priatelia, fľaša je prázdna, ide sa domov!“
Zlé jazyky hovoria, že tú poslednú fľašu Laci radšej dokončil sám, aby nás čím skôr mohol vyhnať z Výmenníka, zamknúť ho a ísť domov hajať.
➤➤ Text a réžia zvukových nahrávok: dr. Peter Furmaník
➤➤ Foto: Laura Furmaníková
➤➤ Citáty z diela Petra Zvona Tanec nad plačom sú z jeho knižného vydania: Bratislava, Vydavateľstvo SSS 1998, v zmysle Autorského zákona č. 185/2015 Z. z.
Momentky z vernisáže i zo samotnej výstavy:
