V rubrike Keď ženská hvízda, sedem kostolov sa trasie! si budem spolu s čitateľmi pravidelne listovať v Zátureckého zbierke starých prísloví a porekadiel, v ktorej sa rád prehrabujem preto, aby som pochopil, že tí, čo žili dávno – dávno pred nami, mali aspoň toľko rozumu ako máme my dnes, keď máme k dispozícii internet, Google a Wikipédiu.
Oni to nemali.
Adolf Peter Záturecký (1837 – 1904) svoju zbierku síce nazval Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia, ale v celej knihe v poznámkach k jednotlivým prísloviam a porekadlám neustále pripomínal, že sú to príslovia nie slovenské, ale rovnako aj maďarské, české, nemecké, sliezske, poľské atď. Lebo – a v tomto sa s ním musím stotožniť – ľudia bez ohľadu na národnosť, jazyk i náboženskú príslušnosť majú aj dobré aj zlé povahové črty a žijú v usporiadaných, ale i fajne pokrivených spoločenských vzťahoch.
A tie príslovia a porekadlá o tom výrečne hovoria. A na veci nič nemení fakt, že Zátureckého zbierka prvýkrát vyšla knižne ešte v roku 1896. Odvtedy prešlo – ak dobre rátam – už 125 rokov… a nič sa nezmenilo! Vôbec nič.
Rubriku som nazval podľa jedného z úsmevných porekadiel “Keď ženská hvízda, sedem kostolov sa trasie.” V tej chvíli si živo predstavím takú fajnú macatú ženskú, ktorá, keď skríkne, všetci chlapi utekajú. Najmä jej vlastný muž beží ozlomkrky preč a bojazlivo sa schováva pod sukňu svojej susedky, ktorá nie je taká bojovná a veže kostolov sa pred ňou netrasú…
A navyše, pod tou susedkynou sukňou je mu vraj celkom príjemne. 
Ale to je už iný príbeh. A viažu sa k nemu iné príslovia a porekadlá.
ZDROJ: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1975
Wikipédia: Adolf Peter Záturecký (1837 – 1904)
Ilustračné foto: Tomasz Milolajczyk, pixabay.com