Nepriazeň osudu rozhodla inak, musel sa chytiť remesla. Takto by sa stručne dal charakterizovať život výtvarníka Dezidera Nagya (1921 – 2010). Pochádzal z Bratislavy – Podunajských Biskupíc a od útleho veku preukazoval mimoriadne umelecké nadanie. Neskôr si vyslúžil sponzorované ponuky na štúdium výtvarného umenia na akadémiách v Budapešti a vo Viedni. Život sa však otočil iným smerom, jeho túžba „ísť na štúdiá“ sa nenaplnila, keďže mnohopočetná rodina, v ktorej vyrastal, čakala na jeho pomoc.
A tak sa vyučil za maliara – natierača a popritom si dokonale osvojil aj techniku fládrovania nábytkov, neskôr renovoval poškodené maľby v kostolíkoch v okolí Zvolena. V roku 1958 sa presťahoval do Košíc a zamestnal v Hutných stavbách, kde sa ako vedúci kolektívu maliarov – natieračov spolupodieľal na výstavbe Východoslovenských železiarní a v oblasti priemyselného maliarstva pracoval i na ďalších významných stavbách v celom Československu. Jeho práca bola ocenená viacerými vyznamenaniami (napríklad Najlepší pracovník Ministerstva stavebníctva) a najmä štátnym vyznamenaním Za vynikajúcu prácu.
Neskôr absolvoval trojročné štúdium výtvarného umenia, kde si osvojil rôzne techniky maľby a jeho životný sen sa postupne začal meniť na skutočnosť – maľoval pre potešenie svoje a svojich blízkych, priateľov a známych. Bol skromný a necítil potrebu nejako sa zviditeľňovať.
”Narušená atmosféra” vernisáže
Spomienkovú výstavu obrazov z Nagyovej predovšetkým krajinárskej tvorby, v ktorej cez svoju citlivú dušu stvárňoval krásy prírody, najmä Vysokých a Nízkych Tatier, ale oživil aj svoje reminiscencie z ciest po zahraničí (Benátky), sprístupnili v košickom Átrium klube, Zuzkin park 4, mestská časť Košice – Západ.
Slávnostnú a spomienkovú, ale zároveň aj takú priateľskú a familiárnu atmosféru vernisáže (piatok 29. januára) nastolila hlavná organizátorka výstavy – prostredná z jeho troch dcér JUDr. Soňa Minxová. Zaujímavým rozprávaním priblížila životné peripetie svojho otca a tú nevšednú atmosféru obohatili svojím hudobno-speváckym vystúpením Ladislav a Jozef Havasiovci a Jaroslav Dvorský.
Program vernisáže, ktorý zdarne prebiehal “bod po bode”, zrazu narušil manžel pani Sone.
Prekvapil ju krásnou kyticou.
Nasledovali drobné slzičky dojatia i dlhotrvajúci potlesk všetkých prítomných.
Dvojfázový výber
Pani doktorka Minxová, dlhoročná sudkyňa Krajského súdu v Košiciach, mi prezradila, že výber z množstva obrazov, ktoré namaľoval jej ocko, bol prísny. A dvojfázový! “V prvom kole sme obrazy na výstavu vyberali v rodinnom kruhu, v druhej fáze dostali slovo odborníci, ktorí umeniu lepšie rozumejú ako my,” spresnila stredná z troch Nagyovych dcér.
Na vernisáži sa zišla nielen rodina a známi, ale aj takí, ktorí majú radi výtvarné umenie a majú k nemu blízko. Boli medzi nimi napríklad aj členovia košického výtvarného zoskupenia Galéria 6 (G6), ktorému sa publicisticky často venujem – páni Karol Debnár, Karol Krehel a Ing. Vladimír Kuruc, ktorý mi o vystavených obrazoch do reportážneho mikrofónu povedal: “Sú tu pekné veci. Na obrazoch pána Nagya naozaj vidieť, že sa školil, že absolvoval výtvarný kurz.”
Pán inžinier Kuruc vysoko ocenil, že tie obrazy nie sú poplatné dobe, v ktorej vznikali. “Dosť sa vymykajú z rámca vtedy rozšíreného socialistického realizmu. Kým profesionáli maľovali v duchu doby, amatéri si mohli dovoliť sem-tam uniknúť a obrazy pána Nagya miestami prekypujú farebnosťou.”
Nechýbali ani priatelia a kolegovia JUDr. Sone Minxovej zo sudcovskej branže. Stretol som tam napríklad hovorkyňu Krajského súdu v Košiciach Marcelu Gálovú i dlhoročnú sudkyňu JUDr. Katarínu Nemešovú. Obidve prišli nielen zo slušnosti, rozumej: nielen preto, že s pani Soňou dlhé roky pracovali spolu na jednom súde, ale najmä preto, že majú rady výtvarné umenie. Ako zdôraznili, výstava sa im páči. ”Je tu na čo pozerať,” povedali mi unisono do mikrofónu.
Výstava potrvá do 29. februára.
Foto: Laura Furmaníková
Obrázky z výstavy:
Som nadšený aj dojatý, je to veľmi pekné, je mi veľmi ľúto, že som nevedel o tom, aký je v našom strýkovi Dežkovi Nagyovi veľky talent a tiež že nemám a neviem zohnať na Vás žiadný kontakt. Je mi veľmi ľúto, že už sa nedá vrátiť čas naspäť.
Potešilo by ma keby som mohol vedieť viac.
Ján Pekárik
Pán Pekárik, teším sa, že Vás tento reportážny zostrih z výstavy zaujal, žiaľ, ja viac informácií o autorovi nemám, len to čo som v tomto článku zverejnil a vychádzal som pritom zo samotnej výstavy a z vernisáže, ale aj z údajov, ktoré médiám poskytla autorova dcéra JUDr. Soňa Minxová, ktorú ako novinár poznám z jej dlhoročného pôsobenia na Krajskom súde v Košiciach a tiež jej kolegyňa pani Marcela Gálová, hovorkyňa tohto súdu. Výstava ma skutočne zaujala aj tak trochu nevšedným autorovým pohľadom na svet, preto som o nej a jej už nežijúcom autorovi napísal.
A myslím, že urobil som dobre, že som to napísal.
P. F.