Tragické udalosti z augusta ´68, ktoré nadlho zmenili naše životy, by mnohí z nás najradšej úplne vymazali zo svojej pamäti. Ale nedá sa. A to najmä preto, že tie následky nielenže nadlho, ale niektorým navždy zmenili život. A ak aj nie samotná okupácia vtedajšieho slobodného Československa sovietskymi vojskami a pod priamym velením ruských generálov aj vojskami ďalších spriatelených krajín, tak následná Husákova normalizácia.
Pod normalizáciou sa vtedy rozumeli stranícke čistky, presnejšie očista strany a celej spoločnosti od údajných pravicových kontrarevolučných živlov.
Normalizačný proces kruto a zväčša na celý život postihol desaťtisíce čestných ľudí a na ich miesta sa dostali bezzásadoví ľudia často bez potrebného vzdelania, životných skúseností a tvorivej erudície. V skutočnosti to bolo tak, že tým, ktorí si po nástupe normalizačného procesu rýchlo osvojili názor, že v auguste´68 nešlo zo strany Sovietskeho zväzu o agresívny akt a okupáciu, ale o bratskú internacionálnu pomoc, sa otvorila cesta k nebotyčnej kariére.
Pri straníckych čistkách, ktoré nepostihovali len členov vtedajšej Komunistickej strany (KSČ) a ich príbuzných, ale rovnako postihovali aj nestranníkov, sa rozbehlo vybavovanie si účtov a kádrovanie; k slovu sa dostala aj osobná nevraživosť a závisť. Typický socialistický „neschopenko“ potopil svojho kolegu, inak úspešného a v celom svete uznávaného vedca. Ten musel odísť, dostal zákaz publikovať a verejne vystupovať. A čo bolo ešte horšie, nebol postihnutý len samotný známy vedec, ale aj jeho talentované deti, ktoré sa nesmeli dostať na stredné a vysoké školy.
Takto dopadli mnohí československí vedci, vysokoškolskí učitelia, známi novinári, renomovaní spisovatelia, vynikajúci hudobníci, lekári, právnici, dôstojníci… O to viac sa začalo dariť bezcharakterným, no neraz obmedzeným jedincom, ktorých jedinou devízou bola uvedomelosť a členstvo v komunistickej strane. Začínali v Socialistickom zväze mládeže a od schôdze k schôdzi neustále stúpali hore po kariérnom rebríčku.
Viacero normalizačných súdruhov, resp. ich deti možno dnes nájsť v politike, osobitne najmä v jednej politickej strane. Ale nemenujem ju. Každý vie…
Namiesto súčasnej politiky si pripomeňme horúce augustové udalosti ´68 legendárnou piesňou v podaní rovnako legendárnej českej speváčky Marty Kubišovej, ktorú tiež kruto postihol normalizačný proces a dostala zákaz vystupovať na živých koncertoch i v televízii a jej piesne sa v Československom rozhlase nesmeli vysielať.
Marta Kubišová bola vynikajúcou a kedysi veľmi obľúbenou speváčkou. Pripomeniem, že v druhej polovici 60-tych rokov bola spolu Václavom Neckářom a Helenou Vondráčkou členkou zoskupenia Golden Kids. Keďže ju postihol normalizačný proces, tak po tzv. očiste strany a spoločnosti sa obľúbenou a vychytenou stala tá jednoznačne slabšia speváčka z tria Golden Kids – Helena Vondráčková.
A Marta Kubišová musela odísť do zabudnutia. Z doteraz nie celkom objasnených dôvodov bola oficiálne vyhlásená za nepriateľa strany a ľudu a postupne ju odrovnávali nielen „uvedomelí súdruhovia“ v rozhlase, televízii i v hudobnom vydavateľstve, ale po gramoplatniach s jej obľúbenými piesňami pásli i príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB).
Viacerí spolupracovníci a donášači ŠtB dostali vtedy za úlohu pozisťovať, či niekto nemá doma nahrávky Marty Kubišovej, či si tajne nepočúva jej piesne. Sám som jedného takého dobre poznal, ktorý aj u mňa donekonečna domŕzal, reku, či neviem o niekom takom, či som nezačul niečo, trebárs len spoza dverí, že by niekto počúval „tie hnusné protisocialistické odrhovačky škodiace záujmom pracujúceho ľudu…“
Po páde komunistického režimu v 89. roku mohla pani Marta začať znova spievať, ale 20 rokov nútenej odmlky a krutého a neustáleho prenasledovania Štátnou bezpečnosťou sa podpísali pod jej podlomené zdravie.
Pohnuté udalosti z konca 60-tych rokov si teraz pripomeňme piesňou Modlitba pro Martu. Je z roku 1968 a stala sa symbolom dvoch najväčších vystúpení československého ľudu proti komunistickej zlovôli – Pražskej jari i Nežnej revolúcie. Pieseň zložili hudobný skladateľ Jindřich Brabec a básnik a textár Petr Rada. Práve pre slová k tejto piesni Štátna bezpečnosť Petra Radu prenasledovala, až sa mu v roku 1977 za pomoci priateľov podarilo zdrhnúť z Československa a emigrovať do Austrálie.