Jedným z najagilnejší členov košického seniorského výtvarného zoskupenia Galéria 6 (G6) je Ing. Vladimír Kuruc. Na najnovšej výstave Gé-šestky Kráčame s dobou sa však nerozprávame spolu o jeho maľbách, ale o obrázkoch, ktorými sa prezentuje ďalší člen klubu – fotograf Tibor Keder. Jeho vystavené fotky sú dvojakého charakteru: jednak farebné – z jeho nedávnych ciest po Európe a jednak čierno-biele z histórie pár desaťročí dozadu.
Z tých čierno-bielych vecí návštevníkov výstavy najviac zaujala Kederova spomienka na bývalý košický hotel Schalkház (Slovan), ale aj fotky oživujúce v pamäti osudný august 1968. Keďže je práve august, my starší si pripomíname tieto tragické momenty v našich dejinách, ktoré mnohých z nás poznačili na celý život. Jedným z nich je aj pán inžinier Kuruc. Študoval vtedy veterinárne lekárstvo v Košiciach a rovnako ako väčšine obyvateľov Československa sa ani jemu nepáčilo, že nás v noci z 20. na 21. augusta prepadli sovietske vojská a pod priamym velením ruských generálov aj armády ďalších spriatelených socialistických krajín.
Aj on protestoval proti okupácii slobodného Československa a neskôr, keď sa začala Husákova normalizácia, čo bol neoficiálny názov pre tzv. očistu strany a celej spoločnosti, ho pre jeho „zjavné protisovietske a protisocialistické postoje“ vyhodili zo školy. Ako tzv. nespoľahlivý káder musel ísť manuálne pracovať na bitúnok:
„Z politických dôvodov ma z vysokej školy vyhodili a celý život som potom pracoval v poľnohospodárstve – bez doktorského titulu. Najprv na bitúnku, potom v Štátnom plemenárskom podniku služieb, kde som robil konzultanta pre kontrolu dedičnosti ošípaných, a až hodne neskôr, keď mi už aj deti odrástli a politická situácia sa trochu zmenila, som na Vysokej škole poľnohospodárskej mohol vyštudovať zootechniku. Ale na kreslenie a maľovanie, ku ktorému som mal vzťah už od detstva (absolvoval som výtvarný odbor ľudovej školy umenia), som popri poľnohospodárstve nikdy nezanevrel,“ hovorí Ing. Kuruc.
Je august a tak sa pýtam, ako si spomína nie na následnú Husákovu normalizáciu, ale priamo na priebeh udalostí v auguste 68.
„Bol som vtedy stanovať na Dedinkách so svojou frajerkou (neskôr sa stala mojou manželkou). Hneď vedľa nás mal stan chlap s hustými čiernymi vlasmi. Dodnes si naňho a na tie jeho čierne vlasy pamätám. Keď sme sa z rádia dozvedeli čo sa stalo, že po uliciach našich miest sa rútia ruské tanky a nákladné autá s vojakmi a že guľometčíci strieľajú po ľuďoch, bolo nám všetkým zle z toho, že vojská z krajiny, o ktorej sme sa v škole učili, že je to náš najväčší priateľ, nás zrazu napadli a zabíjali našich ľudí,“ spomína si pán Kuruc na tie tragické okamihy.
A ako to bolo s tým mužom zo susedného stanu? – vyzvedám ďalej.
„Ten čiernovlasý fešák priamo pred našimi očami počas niekoľkých hodín úplne zošedivel! Nevedel sa vyrovnať s tým, čo sa stalo, veď mal k Sovietskemu zväzu blízky vzťah, za starých čias tam vraj aj žil a bojoval. Fyziologicky sa nedokázal vysporiadať s okupáciou Československa ruskými vojskami, totálne z toho zošedivel, narýchlo si pobalil veci a odišiel preč.“
Fotografie z týchto momentov neexistujú. Jestvujú len spomienky pána Ing. Kuruca.
A ja namiesto pointy už len pripomeniem, že kolektívna výstava členov G6 s názvom Kráčame s dobou je sprístupnená v košických Kasárňach Kulturpark na Kukučínovej ulici, budova BRAVO na 1. poschodí, denne (mimo pondelkov) vždy od 11-tej do šiestej večer. Potrvá do 28. augusta.
