(reportážno-esejistický zostrih z výstavy Kráčame s dobou, v ktorom je reč aj o anjeloch, inšpiráciách, prsníkoch a nostalgii)
Seniori z košického výtvarného zoskupenia Galéria 6 (G6) naozaj kráčajú s dobou, sú aktívni a nechcú v tomto poľaviť, lebo vedia, že najlepším vekom proti starnutiu, ktorému sa nedá vyhnúť, je činorodosť. A tak sa pravidelne stretávajú, tvoria, maľujú, príp. fotografujú, vystavujú svoje práce a diskutujú o umení.
A neraz sa pri tom poškriepia, čo je pre tvorivú prácu vždy len dobre.
Až veľmi hmatateľným, ale predovšetkým čistým a úprimným výsledkom ich tvorivej práce i početných škriepok a diskusií je najnovšia, v poradí už desiata kolektívna výstava, ktorú v utorok 2. augusta sprístupnili v košických Kasárňach Kulturpark na Kukučínovej ulici. Dali jej síce jednoduchý, no dynamický a hlavne výstižný názov Kráčame s dobou.
Ten názov naozaj hovorí o všetkom a ja len pripomeniem, že o symbole tejto výstavy, dvoch červených teniskách som písal už skôr – v krátkej diskusii, ktorá prebehla pri poháriku červeného vína.
Bez naučených fráz
Výstavu Kráčame s dobou otvorila kultúrna mediátorka Výmenníka Štítová v mestskej časti Košice – Staré mesto pani Mgr. Beáta Andrejková a ako správna žena na úrovni nerozprávala dlho. Povedala všetko, čo mala povedať a keďže nie je výtvarnou teoretičkou a kritičkou (absolvovala Fakultu verejnej správy UPJŠ v Košiciach) nemusela sa siliť do pozície, že umeniu rozumie a nemusela tak formulovať zložité suchopárne vety, aké na vernisážach zvyknú prednášať výtvarní kritici, ktorí nevedia pochopiť, že ľudia si prišli pozrieť obrazy a nie počúvať siahodlhé odborné reči, ktorým väčšina z prítomných aj tak nerozumie.
V prípade pani Andrejkovej to bolo presne naopak. Namiesto dlhých učených fráz sympaticky priznala, že s vystavenými obrazmi sa zžila, lebo cca dva týždne pred otvorením výstavy boli uskladnené v priestoroch Výmenníka Štítová a obklopovali ju zo všetkých strán, doslova bola nimi oblepená! A právom zožala úprimný a búrlivý potlesk.
Už len doplním, že spolupráca Gé-šestky s Výmeníkom Štítová je viacdimenzionálna, ale aby som nepoužíval také ťažké slovo a ani ja nerobil zo seba múdreho, tak napíšem, že vedie sa vo viacerých rovinách. Jednou z nich sú výstavy (Farebné variácie – máj 2016), tou ďalšou rovinou spolupráce sú napríklad kurzy maľovania či plenér na ulici alebo aj grilovanie na streche…
Ostrejšia výmena názorov?
Každý z prezentujúcich sa členov klubu je svojou tvorbou iný, každý sa pozerá na svet svojimi očami a cez prizmu svojich osobných skúseností a zážitkov, ale i napriek tomu cítiť určité spoločné smerovanie, spoločné zdieľanie hodnôt a prístupov k tvorbe. Pán Ing. Vladimír Kuruc mi k tomu povedal, že zoskupenie G6 je už na určitej úrovni, už sa zafixovalo do povedomia verejnosti a nemôže ísť nižšie:
„My môžeme ísť kvalitou už len ďalej a vyššie a dôkazom toho, že tak robíme, je aj táto výstava. Samozrejme, chceme sa postupne rozrásť o ďalších členov, ale len o takých, ktorí už sú na istej úrovni, už čosi dokázali, dobré by bolo, ak by už aj mali za sebou vlastnú, hoci len malú autorskú výstavu, aby cítili, že vystavovať, to je aj zodpovednosť, a čo je hlavné – mali by to byť ľudia, ktorí sa chcú učiť a chcú ísť ďalej.“
Záujem o členstvo v združení má viacero seniorov a sú medzi nimi aj takí, ktorí by chceli spolu s Gé-šestkármi vystavovať, no nemajú na nich a nechcú sa zdokonaľovať. Aj nedávno som bol svedkom ostrejšej výmeny názorov medzi členmi klubu, lebo sa im prihlásili seniori, ktorí by chceli byť v Gé-šestke argumentujúc tým, že „dačo maľujú“, slovom, niečo, čo ich len tak napadne, ale nemajú záujem školiť sa, vzdelávať, chcú len maľovať a dostať príležitosť na vystavenie svojich obrazov.
„Sú medzi nami takí, ktorí hovoria, aby sme aj im dali šancu, ale ja som proti, lebo si myslím si, že zoskupenie G6 je už o čomsi inom, napokon o tom hovorí aj táto výstava. Vidieť, že na sebe tvrdo pracujeme a každá naša výstava je lepšia a lepšia, čo musí každý uznať. A zrazu si to pokazíme tým, že dáme sem obrazy niekoho, kto nevie maľovať a urobíme to len preto, aby sme sa početne rozrástli?!“ – zvýraznil pán inžinier Kuruc.
Za pravdu mu dali návštevníci výstavy. Mnohí z tých, ktorých som svojim reportážnym mikrofónom oslovil, uviedli, že výstava je na úrovni a veľká časť vystavených prác je veľmi ďaleko od amaterizmu. Tí, ktorí videli aspoň niektoré z predchádzajúcich výstav G6, najmä tie staršie, si nemohli nevšimnúť obrovský kvalitatívny rozdiel.
Negýčový Kristus a hudobné recenzie
Na vernisáži som stretol JUDr. Soňu Minxovú, dlhoročnú sudkyňu Krajského súdu v Košiciach, ktorá už je na dôchodku a tak má na výstavy viac času. Pozorne a s veľkým záujmom si prezerala vystavené diela – vidieť, že k umeniu má blízko a má dobre vycibrený estetický vkus. Zdedila ho po svojom otcovi Deziderovi Nagyovi (1921 – 2010) – výber z jeho celoživotného diela sme pred pár mesiacmi mohli zhliadnuť v košickom Átrium klube, kde si ho boli pozrieť aj viacerí členovia Gé-šestky. Na moju otázku, ako sa jej pozdáva terajšia výstava G6, odpovedá krátko: „Naozaj vidieť, že tí autori rastú.“
Pred obrazmi pani inžinierky Lujzy Ferkovej sa takmer zrazíme s dôvernou znalkyňou umenia, hudobnou kritičkou a historičkou PhDr. Lýdiou Urbančíkovou – sprevádza ju jej priateľ Juraj Debnár, najstarší zo súrodencov vystavujúceho Karola Debnára. Tu sa mi hodí pripomenúť, že s pani doktorkou Urbančíkovou sa poznám veľmi – veľmi dávno (pred desiatkami rokov som pracoval v kedysi veľmi vychytenom starom košickom večerníku, jeden čas aj ako redaktor kultúry, resp. vedúci oddelenia kultúry a pani doktorka mi písala brilantné hudobné recenzie, doslova ako lusk – fundované, odborné, no napísané živým zaujímavým štýlom).
Neviem, čo to do mňa práve vošlo, ale v tej chvíli, ako sme tak stáli pred maľbami Lujzy Ferkovej, som sa pani doktorky Urbančíkovej zrazu opýtal, ktorý z obrazov na výstave sa jej najviac páči. Otočí sa a bez rozmýšľania ukáže rukou na podobizeň Ježiša Krista, ktorý je v podaní Lujzy Ferkovej azda aj tak trochu bohém a búrlivák. Aspoň ja to tak vnímam.
S doktorkou Urbančíkovou sa ale zhodneme v jednom, že ten Ježiš nie je gýčový ako v niektorých dedinských kostoloch. „Ale rovnako sa mi páči aj tento obraz,“ povie a hneď ukáže na ďalšiu maľbu Lujzy Ferkovej nazvanú Patrícia a múza. „Mne ako hudobnej historičke sa samozrejme páčia tie husle, môjmu priateľovi zasa tie prsia.“ Pán Debnár sa na chvíľočku zatvári trochu zaskočene a trochu potmehúdsky, ale vzápätí sa všetci traja nahlas a schuti rozosmejeme.
A zhodneme sa v tom, že humor a smiech pristanú dobrému umeniu!
Na moju otázku, ako sa teda pozerá na predmetný obraz, na ktorom dominujú husle i prsia, pani Urbančíková odpovedala takto:
(Poznámka: Zvuky v tejto reportáži nie sú dodatočne štúdiovo upravované, sú v pôvodnej podobe, aby čo najviac priblížili živú atmosféru vernisáže vrátane hluku, ruchov a prípadných pazvukov.)
Na výstave ju silno oslovili aj niektoré fotografie Tibora Kedera. „Najmä tie čierno-biele veci zo starých Košíc, napríklad hotel Slovan (predtým Schalkház). Tie fotky mi pripomenuli staré časy. Nostalgia,“ hovorí doktorka Urbančíková.
Ešte raz prsníky a potom už anjeli
Pani Lujzy Ferkovej, ktorá spolu doktorkou Vierou Ruschovou patrí k služobne najmladším členkám Gé-šestky (priskočili len pred pár mesiacmi), sa pýtam na inšpiráciu pre spomínaný obraz Patrícia a múza, samozrejme, ide mi o tie prsia.
„Tie prsia múzy ani nie, tam nebola žiadna konkrétnejšia predloha či inšpirácia, ale tá Patrícia tam v dolnej časti obrazu, to je moja dcéra. Naozaj.“
A tak sa na vernisáži zoznamujem s pani Patríciou a dozvedám sa, že aj ona sama maľuje:
„Vlastne ja som mamku získala pre maľovanie, ale nie je to celkom pravda, pretože ona vždy chcela maľovať. Aj maľovala dakedy dávno, keď som ešte bola malá, ale popri svojej robote a starostlivosti o rodinu to nikdy nestíhala a musela to vzdať. Pracovala ako projektanta a to je veľmi náročná robota. Mamka robila aj po sobotách – po nedeliach, aby stíhala termíny. Ja som nedávno začala chodiť do základnej umeleckej školy, ale nechcelo sa mi samej, tak som ju nakoniec, keďže už je dôchodkyňa, prehovorila, aby chodila so mnou. Máme za sebou dva ročníky ZUŠ-ky. Ale tie vlohy pre umenie sa u nás dedia, lebo aj jedna z mojich dcér (14 a 23 rokov), tá mladšia, volá sa Uršula, perfektne maľuje. Azda aj lepšie ako my dve s mamkou dokopy,“ smeje pani Patrícia.
A vzápätí ešte dodá, že mamka je nielen maliarka, ale aj dobrá babička. „A to aj napriek tomu, že ja som ju babičkou urobila veľmi skoro!“ (Smiech.)
Potom sa pristavujem pri obrazoch pani RNDr. Viery Ruschovej, keďže som o nej ako o novej členke Gé-šestky ešte nepísal, poprosím ju, aby sa predstavila:
„Pochádzam zo Spišskej Novej Vsi. Moja pôvodná profesia je chemik, vyštudovala som prírodné vedy na UPJŠ v Košiciach a pracovala v laboratóriách. Neskôr som začala učiť na strednej škole, predovšetkým angličtinu. K maľovaniu som inklinovala už skôr, ale naplno som sa tejto záľube začala venovať až po odchode do dôchodku. Rada maľujem najmä anjelov.“
A teraz pani doktorka o sebe vo zvukovej podobe:
A o tom, ako sa dostala k maľovaniu:
Výstavu si prišiel pozrieť aj svetoznámy karikaturista a výtvarník Laco Tverďák. Jeho karikatúry poznajú azda na všetkých kontinentoch, len doma nikdy nebol docenený. Ale ako hovorieva klasik: „Na Slovensku je to tak, treba si zvyknúť…“
Keď minulosť tlačí v bruchu…
Zoznam vystavujúcich autorov – maliarov: Ľudmila Bevilaqua, Ing. Lujza Ferková, Karol Debnár, Karol Krehel, Ing. Vladimír Kuruc, Ladislav Rusnák (LaRus) a jeho manželka Anna Rusnáková, RNDr. Viera Ruschová, Gabriel Schmotzer.
Jediným nemaľujúcim členom Gé-šestky je fotograf Tibor Keder. Na výstave ponúka prehrštie zaujímavých snímok – čierno-bielych z histórie pár desaťročí dozadu a farebných zväčša zo svojich nedávnych ciest po Európe. Mňa viac zaujali jeho čierno-biele veci, najmä jeho spomienka na bývalý hotel Schalkház (Slovan).
Len pripomeniem, že za dávnych čias to bol jeden z najkrajších hotelov v celej Európe! Po 2. svetovej vojne dostal „hrdý názov“ – Slovan, ale z jeho jedinečnej architektúry to našťastie neubralo. Neskôr – za čias nadšeného budovania socializmu – sa vtedajší mocipáni, pardon, mocisúdruhovia uzniesli, že Košice ako jedno z najväčších miest bývalej Československej socialistickej republiky si takýto architektonický skvost nezaslúžia – a nemilosrdne rozhodli o jeho zbúraní.
Následne schválili výstavbu betónovej opachy síce s tým istým názvom Slovan, ale takej opachy, ktorá absolútne nerešpektovala kolorit centra Košíc a architektúru Hlavnej, vtedy ešte Leninovej ulice. Dnes je z tejto „hrdej“ socialistickej opachy rovnaká obluda, len inak sa volá a tie hnusné sivé betónové múry sú aspoň trochu „poľudštené“.
To, čo som napísal, je len môj názor, s pánom Tiborom Kéderom sme o tom v podstate ani nehovorili, ale myslím si, že o tom všetkom výrečne rozprávajú jeho snímky zvýrazňujúce kontrapunkt starých Košíc so súčasnou modernou Európou, len tie časy nadšeného budovateľského úsilia ešte vždy nás starších nepríjemne tlačia v bruchu, a nie a nie sa ich zbaviť!
Ani len odgrgnúť ich nejde…
Ale nehovorme len o hoteli. Tá minulosť ťaží aj inak. Tibor Keder vo svojich čierno-bielych snímkach pripomína aj iné temné kapitoly našej histórie, napríklad vpád sovietskych vojsk do slobodného Československa v auguste ´68.
Aktuálna téma: Morálne prešľapy!
Gabriel Schmotzer ma zaujal abstraktnými maľbami. Dve z nich, ako sám hovorí, sú spoločensky výsostne aktuálne – Slepý kardinál a Hluchý kardinál.
Ide o vysokých cirkevných hodnostárov, ktorí nevidia (nechcú vidieť? zakrývajú?) morálne prehrešky svojich kňazov.
Najväčším uceleným cyklom na výstave sú Znamenia od pani Ľudmily Bevilagua. Sama o týchto obrazoch hovorí takto:
Na väčšine vystavujúcich vidieť, že sa od výstavy k výstave posúvajú čoraz ďalej. Je to presne o tom, o čom hovoril aj inžinier Kuruc. Jedným z tých, ktorí tvrdo na sebe pracujú a stále čosi študujú o zákonitostiach maliarskej tvorby, je aj pán Karol Krehel, ktorého všetci familiárne oslovujú Karcsi. A tak sme Karcsiho kamarátsky poprosili, aby aspoň chvíľu pózoval pred svojimi obrazmi.
Sympatická hnedovláska namiesto pointy
Rozprávam sa s návštevníkmi výstavy. Páčia sa im nielen jednotlivé diela, ale výstava ako celok. „Je to tu perfektne usporiadané, celé to až tak svieti, lebo je to vyvážené – tie obrazy akoby sa vzájomne dopĺňali do jedného celku a majú ľuďom čo povedať,“ hovorí žena vo veku cca 35 – 40 rokov.
Odpovedi na moju priamu otázku, ktoré dielo sa jej najviac páči, sa však sympatická hnedovláska takticky vyhne.
„Hm…, niečo sa mi páči viac, niečo menej, ale celá výstava ako jedno ucelené dielo je fakt na úrovni. Vidieť, že tí, ktorí to dávali dokopy, tomu rozumejú a majú pre to cit. A myslím si, že to hovorí za všetko. Detaily o jednotlivých obrazoch vynechajme,“ podotkne s jemným, ledva badateľným úsmevom.
A tak namiesto povinnej pointy už len doplním, že výstavu inštalovali členovia klubu spoločne – každý prispel svojou troškou, ale myslím si, že tou hlavnou „inštalatérskou rukou“ bol jeden z najzapálenejších členov Gé-šestky Laco Rusnák, umeleckým menom LaRus, ktorý skutočne tejto robote rozumie. A aj na tejto výstave vidieť, že má v tomto smere dlhoročné skúsenosti a že výstav, ktoré realizoval, bolo za tie dlhé roky už neúrekom!
Plánujem preto už najbližšom čase pripraviť s Lacom osobitný rozhovor o tom, ako sa takáto výstava robí, čo všetko rozhoduje o tom, ktorý obraz od ktorého autora kde zavesí a či sa vystavujúci aj zvyknú pohádať, lebo asi každý chce mať svoje diela „na tom najlepšom mieste.“
A ozaj, ktoré je to najlepšie miesto? Jeden zaboha nechce mať obraz „hneď pri dverách“, lebo vraj nik naňho nepozrie a druhý autor naopak – chce byť vystavený pri dverách, lebo keď vychádzaš z výstavnej miestnosti, musíš na ten obraz pozrieť. Inak sa nedá! Ale netýka sa to tejto výstavy, platí to všeobecne.
O tom všetkom, ale aj o ďalších faktoroch, ktoré môžu zohrať úlohu pri vešaní obrazov, sa s Lacom porozprávame a ja dúfam, že to bude zaujímavý rozhovor a tak i naďalej sledujte web Publikum plus (P+), áno, presne na tejto adrese, kde sa práve nachádzate – publikum.altervista.org
Ešte dve krátke poznámky:
- Všetko sa do jednej reportážnej eseje nezmestí. Nemôžem písať o každom jednom obraze a každom jednom vystavujúcom. A tak o vystavených obrazoch a ich autoroch budem písať i ďalej. Možno už hneď zajtra – pozajtra pribudne ďalší článok, nejaký zaujímavý postreh, krátka glosa, rozhovor…
- A nakoniec, o takej výstave ako je táto, je zbytočné veľa písať. Túto výstavu totiž treba vidieť a zažiť! A ja už len pripomeniem, že výstava Kráčame s dobou je sprístupnená v košických Kasárňach Kulturpark na Kukučínovej ulici, budova BRAVO na 1. poschodí, denne (mimo pondelkov) vždy od 11-tej do šiestej večer. Potrvá do 28. augusta.
Foto: Laura Furmaníková & PhDr. Peter Furmaník
Momentky z vernisáže:
Obrázky z výstavy:
