Jednou z duší, resp. jednou z najdušovatejších duší celého podujatia bol výtvarník a neúnavný organizátor kultúrneho života Laci Rusnák, umeleckým menom LaRus, člen seniorského výtvarného zoskupenia Galéria 6.
Členovia Galérie 6 (G6) patria medzi zoskupenia, ktoré s kultúrnym centrom Výmenník Štítová (na Štítovej ulici 3 v Košiciach, oproti amfiteátru) pravidelne a úzko spolupracujú. Prednedávnom sa v priestoroch Výmenníka prezentovali kolektívnou výstavou Farebné variácie (z vernisáže som zverejnil reportážno-esejistický zostrih pod názvom Musíš tvoriť, aby s tebou život nevybabral!) a už do priestorov Výmenníka pripravujú ďalšiu výstavu.
Teraz však nebudem písať o ich výstavách, ale o podujatí Sídlisková sobota: Premeny a Výmeny, ktoré sa vo Výmenníku uskutočnilo v prvú septembrovú sobotu (3. sept. 2016, začiatok po 14-tej hodine). Tá z najdušovatejších duší podujatia, výtvarník Laco Rusnák mi k tomu povedal: “Grilujeme o dušu, bude teda čo zajesť, budeme pri tom diskutovať aj o výstavách aj o všeličom inom, kto chce dostane kávu a dobrým ľuďom sa možno ujde aj pohárik vína.“ A šibalsky sa pousmial.
Kultúrna mediátorka Výmenníka Štítová pani Mgr. Beáta Andrejková bola spokojná. Aspoň na jej tvári bolo vidieť, že podujatie sa vydarilo. Jeho cieľom bolo okrem iného dať viac dokopy či spoločne prezentovať komunity, súbory a tvorivých jednotlivcov, ktorí s Výmenníkom spolupracujú a ktorým Výmenník ponúka priestory pre ich rôznorodé aktivity a umožňuje im prezentovať sa. Myslím si, že členovia Galérie 6 to tak vidia a oceňujú, že na Štítovej môžu nielen vystavovať, ale aj stretávať sa, mávajú tam občas schôdze a najmä tvorivé diskusie. Neraz aj veľmi búrlivé.
Chcel som o tom všetkom hovoriť s pani Andrejkovou, ale akosi nám na to nevyšiel čas. Ona je stále, ako sa hovorí, v jednom kole – neustále niečo robí, organizuje, vidieť, že žije pre svoju prácu a dobre jej rozumie, len je ťažko vytrhnúť ju z toho kolobehu na párminútový rozhovor.
Medzitým jeden z najagilnejších členov Gé-šestky Ing. Vladimír Kuruc informoval, že vo Výmenníku bude viesť ďalšie kolá kurzov kreslenia a maľovania, keďže tie predchádzajúce mali veľký úspech.“Úprimne sa teším z toho, že ľudia každého veku majú záujem o umenie, že chcú sa naučiť kresliť, maľovať a že im môžem odovzdať čosi zo svojich skúseností,“ povedal.
Tvoriť a rozdávať radosť
Na podujatí sa zúčastnila aj pani Ing. Silvia Lukačínová, PhD., ktorá sa už dlho zaoberá vytváraním rozličných vecičiek. Ide o rôzne ozdoby, šperky, darčeky z najvšakovatejších materiálov – napríklad nádherné bábiky z ponožiek, kamienkové obrázky či háčkované drobnosti – slovom, z každého rožka troška. A nielenže sama tvorí takéto nádherné veci, ale veľmi rada to učí aj iných – napríklad aj v rámci projektu Tvorenie a učenie, ktorý rozbehla, resp. ešte aj ďalej rozbieha v sieti košických Výmenníkov. A dobre jej to ide – aj preto zanecháva svoje povolanie (na Technickej univerzite v Košiciach dlhé roky učila geológiu) a bude sa svojej záľube venovať naplno.
Podstatu projektu pani Lukačínovej Tvorenie a učenie sa mi podarilo zhrnúť do jednej vety: Sama nadšene tvorí, ale učí to aj ostatných a takto rozdáva radosť.
Bližšie o tom už hovorí ona sama:
(Redakčná poznámka: Zvukové nahrávky v tejto reportážnej eseji sú zostrihané, nie sú však dodatočne štúdiovo upravované, aby čo najviac vyjadrili živú atmosféru podujatia vrátane rôzneho hluku, šumu, buchotu stoličiek, miešania kávy a iných ruchov.)
Ozaj, vieme, čo všetko a z akých materiálov tvorí a akými technikami pracuje bývalá VŠ učiteľka geológie?
Na moju otázku, či by svoje práce, príp. i dielka tých, ktorých učí tvoriť, nechcela niekde vystavovať, perspektívne trebárs aj v spolupráci s Galériou 6, pani Ing. Lukačínová odpovie viac-menej záporne s tým, že to sú drobné veci, napríklad šperky či darčekové predmety, ktoré sú určené pre osobnú potrebu, trebárs uložiť ich niekam do šufíka. A tak sa na oficiálnu výstavu veľmi nehodia.
Ale do budúcna sa žiadna takáto spolupráca nedá vylúčiť.
Sama má veľmi rada workshopy a tvorivé dielne, veľa sa na nich naučila a jej veľkým snom je, aby v Košiciach vzniklo centrum – škola tvorivosti a relaxácie.
A tu sú ukážky z prác pani Lukačínovej:
Z diskusií o budúcich výstavách
Sedíme na streche Výmenníka Štítová, krásne nám svieti septembrové slniečko a spolu s členmi Galérie 6 sa zahĺbim do diskusie o úrovni ich kolektívnych výstav. Tí, ktorí pravidelne sledujú tieto výstavy, konštatujú, že ich úroveň je čoraz vyššia, hoci rozdiely vo vystavených obrazoch sú ešte stále značné. Tak tomu vraj bolo aj na ich nateraz poslednej a divácky veľmi úspešnej výstave Kráčame s dobou (2. až 28. augusta v košických Kasárňach Kulturpark na Kukučínovej ulici).
Nejde o jednotlivých autorov, ako skôr o to, že každý z nich dostane na výstave priestor na toľko a toľko obrazov a záleží len na ňom samotnom, čo vystaví a nikto mu do toho nehovorí. “Myslím si ale, že to by sa malo čím skôr zmeniť, aby nielen výstava ako celok, ale aj všetky vystavené diela boli na úrovni,” rozvinul tému člen Gé-šestky Karcsi Krehel.
Ako ďalej dodal, niektoré kolektívne výstavy G6 mu niekedy trochu pripomínajú bazár:
“Každý donesie, čo má… Sú tam veci rôzneho žánru a rôznej úrovne. Chýba jednotiaca myšlienka a požiadavka na určitú kvalitu. Čiže doslova ako bazár! Ale malo by sa to zmeniť. Sú rôzne možnosti ako to urobiť, napríklad na jednu výstavu vymedziť len jeden, maximálne ak dva žánre, povedzme “krajinky” či “postavy”. A tak bude ľahšie porovnateľná úroveň jednotlivých prác,” argumentuje Karcsi.
Padli aj iné návrhy. Stručne ich zhrniem takto: Vymedziť celú kolektívnu výstavu žánrovo nie je vraj celkom dobré a správne. Je to totiž určitý zásah do slobody a tvorivosti. Lepšie by bolo, keby všetky práce, ktoré majú ísť na výstavu, prešli kolektívnym sitom. O každom jednom obraze by sa hlasovalo a ak by bola väčšina za, bol by vystavený.
Ale ani tento návrh nezískal väčšiu podporu. Nebolo by to vraj celkom objektívne, lebo jeden má v klube viac dobrých kamarátov, druhý menej a tak by sa to mohlo zvrtnúť, lepšie povedané: zneužiť. Preto by bolo vhodnejšie, a to bol ďalší návrh, keby si pred výstavou pozvali medzi seba profesionálneho znalca výtvarného umenia, kunsthistorika, odborníka, ktorému by za prácu zaplatili a ktorý by postupoval tvrdo a nemilosrdne: Tento obraz áno, tento tiež, ale tento na výstavu v žiadnom prípade nepatrí! Ani tamten. Obidva okamžite preč! Bez milosti!!!
Bolo by to objektívne, zhodli sa viacerí. “A čo je hlavné, prospelo by to ďalšiemu rastu združenia G6 ako celku i umeleckému rastu každého jedného z nás,” dôvodil Laci Rusnák (LaRus). Ako som napísal v úvode tejto reportážnej eseje, Laci bol najdušovatejšou dušou celého podujatia. Veď okrem zápalistých tvorivých debát sa zapájal hlavne do grilovania mäsa i zeleniny, na čom si pochutili účastníci podujatia a čo je hlavné, dym a vôňa grilovaných potravín dotvárali perfektnú atmosféru týchto diskusií.
Ale aby som bol objektívny, nebola to len Laciho zásluha. A môže sa na mňa durdiť koľko chce! O dobrú atmosféru a ešte lepšiu grilovačku sa totiž spolu s ním postarali aj prekrásne zlatisté lúče septembrového slnka.
Medzitým mi Karcsi Krehel do reportážneho mikrofónu krátko zhrnul svoj pohľad na plodnú diskusiu zo Sídliskovej soboty:
A teraz už namiesto dlhých rečí o samotnom podujatí Sídlisková sobota: Premeny a Výmeny a jeho atmosfére ponúkam radšej zaujímavý fotoreportážny pohľad Laury Furmaníkovej:
A na záver ešte pár záberov z atmosféry podujatia:
