Patrí nielen medzi najaktívnejších členov košického seniorského výtvarného zoskupenia Galéria 6 (G6), ale aj medzi tých najvšestrannejších. Nielenže sám rád maľuje, ale je aj skvelým a neúnavným organizátorom kultúrneho života v Košiciach a predovšetkým vie perfektne inštalovať výstavy – robí to s profesionálnym nadhľadom.
A tejto práci skutočne dobre rozumie. A má pre ňu cit.
Volá sa Ladislav Rusnák, medzi priateľmi Laci a zároveň používajúci umelecké meno LaRus. Patrí medzi zakladajúcich členov G6. Dlhé roky pracoval vo Východoslovenskej galérii v Košiciach ako vedúci oddelenia výstav a kultúrnovýchovnej činnosti. Jeho striebrosivé vlasy i fúzy napovedajú, že v živote už má dačo za sebou. Ak by aj nič iné, tak vyše tisícky výstav, ktoré organizoval, resp. spoluorganizoval a nainštaloval.
Po takmer 23 rokoch, ktoré si odkrútil vo Východoslovenskej galérii, aktívne pokračuje v tejto práci i ďalej. Patrí k zakladajúcim členom seniorského zoskupenia G6 (s manželkou priskočili k pôvodnej štvorke výtvarníkov, ktorá vtedy ešte nemala ustálené meno a po rozšírení o ich dvoch dostala názov Galéria 6, ktorý sa ujal a stal známym a už sa potom nemenil, hoci počet členov sa postupne rozrástol na terajších desať).
Aj ja rastiem od výstavy k výstave
Laci realizuje všetky výstavy Gé-šestky, ale spolupracuje aj s inými združeniami a kultúrnymi inštitúciami. Jedným z nich je košické kultúrne centrum Výmenník Štítová, kde v čase tohto rozhovoru práve doinštaloval výstavu prác kyjevského výtvarníka, architekta a dizajnéra Volodymyra Larionova, ktorý inšpirujúc sa mozaikou dávnych florentských majstrov vytvoril kopu zaujímavých obrazov – s využitím technológie, ktorú síce priamo prebral od Florenťanov, ale ako architekt a staviteľ ju ďalej dotvoril a inovoval. Namiesto drahých prírodných kameňov Larionov použil iné dostupné prírodné materiály. čím tradičnú florentskú technológiu výrazne pozmenil. (Výstava je otvorená od 19. do 30. septembra 2016 vždy od utorka do piatka v čase medzi 17. až 19. hodinou – poznámka red.)
“Sú to zaujímavé veci, oplatí sa ich prísť pozrieť, ale nemal som na inštaláciu tejto výstavy veľa času, lebo ja som v neustálom kolobehu,” poznamenal Laci Rusnák. V čase, keď som zapínal svoj reportážny rekordér si len povzdychol, že má toho na krku veľa, ale keď je sivovlasý človek teda človek v staršom strednom veku stále vo virvare, aspoň nestarne! (Smiech.)
“Fakt som nemal na túto výstavu veľa času, ale snažil som sa ju narýchlo usporiadať tak, aby diela boli rozvešané dôstojne s prihliadnutím na charakter výstavných priestorov Výmenníka Štítová a zároveň, aby výstava zaujala. Teda aby zaujali nielen jednotlivé práce tohto ukrajinského autora, ale aj výstava ako jeden celok. Samozrejme, pri každej výstave je to iné…“
Lebo? – náhle preruším Lacove myšlienky.
„Lebo do úvahy musím brať množstvo rôznych faktorov – a je predsa podstatný rozdiel, či je to výstava jedného autora alebo niekoľkých rôznych autorov, ktorých len niečo okrajovo spája (napríklad spoločná téma) alebo či je to kolektívna výstava jedného uceleného zoskupenia, napríklad našej Galérie 6, kde musí byť cítiť taký ten spoločný kolektívny duch. To naše spoločné smerovanie, že od výstavy k výstave rastieme ďalej. Rastieme ako celok a aj ja sám s každou jednou inštaláciou výstavy rastiem ďalej. Človek sa učí a hlavne zdokonaľuje po celý život.”
Na tú hrôzu nikdy nezabudnem!
Na moju otázku, na ktorú z výstav, ktoré doteraz inštaloval alebo sa ich realizácii spolupodieľal, nikdy nezabudne, Laco Rusnák odpovedal takto:
“Výstav, ktoré som realizoval a ktoré som aj sám osobne inštaloval alebo som sa na ich inštalácii podieľal, už bolo veľa, veľmi veľa, nikdy som ich presne nerátal, ale bolo hodne ich vyše tisícky. Samozrejme neboli to len veľké výstavy v galériách, ale aj putovné výstavy (ucelené výstavné kolekcie) i menšie expozície v osvetových strediskách, knižniciach, školách… Jednou z nezabudnuteľných bola pre mňa výstava diel košického velikána Júliusa Jakobyho (1903 – 1985), ktorú som inštaloval v budapeštianskom c, č. OPRAVIŤ!!!!!!!!!! čo je galéria svetovej úrovne! Pripomeniem, že táto výstava bola v decembri 1984. Keďže organizovanie výstav v zahraničí, preprava umeleckých diel vrátane ich balenia, poistenia, rôznych povolení a colných vybavovačiek atď., to vždy dlho trvá, obrazy sa hneď po ukončení decembrovej výstavy v Budapešti domov nevrátili. Medzitým mi ale volali z Miskolca, či by reku nemohla byť táto výstava aspoň na týždeň sprístupnená aj u nich, veď Jakobyho obrazy, keď sa budú vracať z Budapešti do Košíc aj tak musia ísť cez Miskolc.”
A má to predsa logiku.
“Povedal som si: Prečo nie? A súhlasil som, aby tieto diela boli vystavené aj v Miskolci. V tej chvíli som však ešte nevedel, že som ich zachránil! Krátko na to (v sobotu 12. januára 1985) totiž vypukol v priestoroch Východoslovenskej galérie ničivý požiar, ktorý spôsobil unikajúci plyn z podložia vtedajšej Šmeralovej, dnes Poštovej ulice a iróniou bolo, že my sme v galérii ani nemali ešte zavedený plyn! Požiar ale spôsobil obrovské škody: nenávratne zničil 1030 umeleckých diel a ďalšie stovky diel veľmi vážne poškodil a navyše, narušil aj statiku celej budovy. Ak by Jakobyho obrazy nezostali v Miskolci, aj tie by zhoreli.“
Zrejme nemáš na tie chvíle veľmi dobré spomienky…
„Dodnes sa trasiem, keď si spomeniem, ako sme sa s maliarom Pistom Roskoványim brodili v kopách horúceho popola a holými rukami vyťahovali zvyšky obhorených obrazov a sôch, aby sme aspoň niečo zachránili! Nie, na to sa nedá zabudnúť!”
A čo bolo potom? – domŕzam ďalej?
“Záverečnú zápisnicu, v ktorej sme zdokumentovali všetky následky ničivého požiaru, sme dokončili 27. marca 1985. Bolo to aj pre mňa osobne veľmi kruté, ale aspoň malou útechou bolo pre mňa to, že sa mi pôvodne neplánovanou výstavou v Miskolci podarilo zachrániť Jakobyho obrazy, ktoré by tiež padli za obeť. A už je len smutná zhoda náhod, že len niekoľko dní pred podpísaním záverečnej zápisnice Július Jakoby zomrel vo veku necelých 82 rokov.”
V ďalšom rozprávaní sa s Lacom zhodneme v tom, že keby Jakoby nežil v socialistickom Československu a nehlásil sa k maďarskej národnosti, ale narodil by sa a žil napríklad v Paríži, bol by to umelec, o ktorom by sa učili v školách po celom svete! Povedzme ako o Picassovi.
Umelecké diela v mäsiarskom aute
Prv než sa zo zaujímavej histórie prenesieme s Lacim do súčasnosti, stihnem sa ho ešte opýtať, kde všade organizoval a inštaloval výstavy.
“Nielen na Slovensku, resp. v bývalom Československu, ale napríklad aj v Poľsku, Maďarsku, vo vtedajšom Sovietskom zväze (Zakarpatská oblasť na Ukrajine), ale aj v Nemeckej demokratickej republike i v Západnom Nemecku (vo Wuppertali, ktorý už za hlbokého socializmu bol partnerským mestom Košíc). Spomínam si napríklad na to, ako sme pre Wuppertal v roku 1982 pripravovali obrovskú výstavu asi 80 výtvarníkov zo zbierok Východoslovenskej galérie. Bola to prakticky naša stála expozícia rozšírená o prierez grafickej zbierky a nevedeli sme pre ňu zohnať v Košiciach vhodné nákladné auto, ktoré by spĺňalo všetky náležité podmienky na prepravu po západných cestách a zároveň spĺňalo podmienky pre prepravu umeleckých diel. Výstava obsahovala to najlepšie z našich zbierok. Napokon sme našli vhodné vozidlo značky Volvo s klimatizáciou, ktoré bežne slúžilo na prepravu mäsa – aj s mäsiarskymi hákmi!”
Aj o kolektívnom duchu
A teraz už o súčasnosti. S Lacom Rusnákom hovoríme o tom, že po niektorých kolektívnych výstavách Gé-šestky sa rozprúdili živé diskusie na tému, že vystavené práce boli nerovnakej úrovne, ba padli aj hlasy, že niektoré veci tam jednoducho nepatrili a vôbec nemali byť vystavené, ale často sa vedú polemiky aj o tom, že nie každý dostane na výstave k dispozícii rovnako veľký a rovnako hodnotný priestor. A že pri kolektívnej výstave by člen združenia nemal mať absolútne právo vystavovať čo chce, ale jeho diela by mali prejsť buď kolektívnym sitom alebo vyjadrením nezávislého odborníka.
K tejto téme sa už skôr vyjadril ďalší člen Gé-šestky Karcsi Krehel a tak si pripomeňme jeho slová, že hoci úroveň členských výstav združenia je čoraz vyššia, rozdiely vo vystavených obrazoch sú ešte stále značné. Každý autor dostane k dispozícii priestor a záleží len na ňom samotnom, čo vystaví a nikto mu do toho nehovorí. Malo by sa to ale čím skôr zmeniť, aby nielen výstava ako celok, ale aj všetky vystavené diela boli na úrovni a aby výstava nebola ako bazár, že každý donesie, čo má:
„Sú vedľa seba vystavené veci rôzneho žánru a rôznej úrovne. Chýba jednotiaca myšlienka a požiadavka na určitú kvalitu. Čiže doslova ako bazár! Ale malo by sa to zmeniť. Sú rôzne možnosti ako to urobiť, napríklad na jednu výstavu vymedziť len jeden, maximálne ak dva žánre, povedzme “krajinky” či “postavy”. A tak bude ľahšie porovnateľná úroveň jednotlivých prác,” argumentoval Karcsi.
K tej druhej časti kontroverzných tém zaznel medzi členmi G6 dokonca aj názor, že pri najbližšej kolektívnej výstave Gé-šestky by sa malo losovať ktorý člen dostane k dispozícii ktorú časť výstavného priestoru, aby nik nemal pocit, že bol ukrivdený a že jeho práce boli vystavené „na menej viditeľnom mieste…“
Opäť už má slovo Laci Rusnák:
“Z tohto pohľadu bola veľmi kontroverznou naša nateraz posledná kolektívna výstava Kráčame s dobou (inštalovaná bola 2. až 28. augusta 2016 v košických Kasárňach Kulturpark na Kukučínovej ulici), kde bol iba jeden problém – je to veľkolepý rozsiahly priestor a k dispozícii neboli iba steny, ale aj panely, ktoré opticky predeľovali tento inak architektonicky prekrásny priestor a automaticky ponúkli ďalšiu voľnú plochu a preto bolo možné celkovo vystaviť viac prác, čo spôsobilo že sa tam dostalo aj to, čo by tam naozaj nemalo byť zavesené… Niektorí z mojich kolegov však neviem prečo nadobudli pocit, že ak nie sú vystavení na tehlovej stene, ale na predeľujúcich paneloch, že je to menejcenné. Takémuto postoju ja nerozumiem.“
Vzápätí ale dodal, že o priestoroch určených na výstavu sa často vedú diskusie, a nielen v Galérii 6:
„Napríklad každý by chcel byť na čelnej stene, ale nedá sa to. A okrem toho ja ako starý harcovník si vôbec nemyslím, že niektoré plochy a priestory sú podradnejšie než ostatné. Napríklad chodba vedúca do výstavnej siene je tiež výstavný priestor a pritom veľká časť ľudí si dôkladne pozrie obrazy rozvešané na chodbe, pričom celú výstavu, najmä ak je rozsiahlejšia, už potom možno ani celkom nedopozerá, lebo nedá sa absorbovať všetko.“
Rozhodujúci je však návštevník, keďže výstava je určená jemu…
„Áno, návštevník je rozhodujúci, lebo preňho robíme tú výstavu. Ale pri kolektívnych výstavách sa zavše stáva, že každý z vystavujúcich autorov vidí len sám seba, svoje ego. Nezaujíma ho návštevník, nezaujíma ho výstava ako celok, neberie ohľad na spoluvystavujúcich kolegov a na výtvarné združenie ako ucelený kolektív, ale vidí len sám seba. A potom vznikajú problémy a nezhody.“
Vzápätí ale Laco Rusnák upozornil ešte na jeden dôležitý moment. Keď výstavu dokončí, vyjde na chvíľu von z výstavných priestorov a potom sa vráti takpovediac s čistou hlavou. Vstúpi do priestorov ako návštevník, zahľadí sa na čelnú stenu a potom sa pomaličky otáča o 360 stupňov a hneď uvidí všetky nezrovnalosti, čo i len drobné chybičky krásy, ak niekde niečo neladí. Nie je vraj za tým žiadna výnimočná schopnosť, ale za tie desaťročia, čo sa výstavám venuje, sa to naučil a už to má v krvi:
„Napríklad, že medzi zavesenými obrazmi musí byť priestor a že musím pri tom brať do úvahy aj taký faktor, ako je rámovanie obrazov, lebo nie všetko ladí so všetkým… Niektorí autori používajú jeden typ rámovania, iní viaceré druhy rámov – tenkých i hrubých, moderných i klasických, tmavých i svetlých, no a niektorí svoje obrazy neadjustujú vôbec… Ja na toto všetko musím prihliadať a pri inštalácii výstavy sú to pre mňa podstatne dôležitejšie veci než ego niektorého vystavujúceho výtvarníka. Mňa vždy zaujíma výstava ako jeden celok!“
A teraz už Lacove myšlienky vo zvukovej podobe. Vracia sa v nich nateraz k poslednej veľkej výstave Gé-šestky Kráčame s dobou, ale hľadá aj širšie súvislosti:
A nakoniec Laco hovorí o tom, ako sa naučil rozumieť výstavám a kde sa k tomu vlastne dostal:
Foto: Laura Furmaníková